S končiacim sa letným obdobím mne a mojim kolegom ubúda trochu práce a tak si vždy začiatkom jesene plánujeme rybársku dovolenku, pretože sme všetci vášniví rybári, schopný pre dobrú rybačku urobiť takmer všetko. Minulý rok padla voľba na Liptovskú Maru. Bolo to celkom spontánne, keď kolega Jardo raz v práci zahlásil: „ ide sa na Liptovskú Maru na ostriežov“ , ani jeden hlas sa neozval proti. V napätom očakávaní a prípravách prešiel týždeň a nastal deň D.
Ráno 06:00h je už všetko naložené v aute a my všetci prichystaní na odchod. Odchádzame. Asi po 2 hodinách sme konečne zazreli náš vysnívaný cieľ – Liptovskú Maru. Tá nás však hneď po príchode privýtala svojou odvrátenou tvárou, keď teplota vzduchu dosahovala sotva 5ºC a vial silný nárazový vietor. Trochu sklamaní, že nemôžeme vytiahnuť čln na vodu sme sa rozhodli, že prvý deň zahájime rybačku z brehu. Po príchode k mólu sme konštatovali, že hladina môže byť pod normálom asi 8m, čo znamenalo, že na všetky naše skúsenosti z tejto vodnej nádrže môžeme zabudnúť. Začali sme premýšľať, kde by ostrieže v takýchto podmienkach mohli byť. Najviac pravdepodobné bolo, že ostrieže budú v hlbšej vode v okolí móla, kde majú dostatočný úkryt medzi veľkými kameňmi a kde sú chránení aj pred nepriaznivými poveternostnými podmienkami. Prešli sme sa po móle a našli sme malý húf rybyčiek, čo bol predpoklad, že by sa tam ostriež ako dravec mohol zdržovať. Na prút som zavesil rotačku Mepps Comet č.2 a začal som vláčiť. Prechytal som celý vodný stĺpec, ale chytil som len jedného asi 20 cm veľkého ostrieža.
Meppsku som vymenil za streamer a rozhodol som sa skúsiť šťastie tesne pri dne. Ani tento spôsob nepriniesol očakávaný efekt a tak som išiel za chalanmi, či mali väčší úspech ako ja. Chytali asi 50m odo mňa v smere kam fúkal vietor v malej zátoke chránenej aspoň sčasti pred silným vetrom. Úspech mali asi taký ako ja, dokopy chytili len štyroch ostriežov. Po krátkej porade sme dospeli k názoru, že pri takomto počasí to vonku dlho nevydržíme, navyše keď sa k zime pridal aj hustý dážď. Naložili sme sa do auta a vyrazili k útulnej chate, kde sme sa ubytovali. Po príchode sme hneď začali rozoberať príčiny našeho neúspechu.
Po asi hodinovej porade sme dospeli k záveru, že najistejšie by bolo vytiahnuť na vodu čln a sonar a ostriežov nájsť týmto spôsobom. No to sa dalo iba za predpokladu, že na druhý deň sa počasie aspoň sčasti ustáli. Na druhý deň ráno sme už o 05:00h stáli pred chatou a skúmali, aké by mohlo byť dnes počasie. Ukazoval sa veľmi chladný, no bezoblačný deň. Teplomer ukazoval - 4ºC a bolo bezvetrie. Rýchlo sme zbalili celú rybársku výbavu a o 45 minút sme už spúšťali čln na ako sklo hladkú hladinu Liptovskej Mary. Hneď pri príchode k vode sme si všimli loviacich ostriežov ( tak to z brehu vyzeralo ). Ukotvili sme sa asi 50m od brehu, ja so Standom na vonkajšom ohybe zátoky, Jožko, Jardo a Lukáš na druhom člne boli asi 150m od zátoky. Okrem nás tam boli už tri člny rybárov nepravidelne rozmiestnených v zátoke, alebo v jej tesnej blízkosti. Plný očakávania som nevybalil ani špičkový sonar Lowrance X98 DF, ktorý sme mali so sebou, ale hneď som zavesil na prút Mepps Aglia TW Mino č.2, ktorá sa v takýchto situáciach vždy osvedčila.
Ostrieži sa ukazovali v celej zátoke, dokonca aj v tesnej blízkosti člna, akoby nám chceli ukázať svoje nádherné pruhované sfarbenie. Po piatich minútach intenzívnej prívlače všetkých zúčastnených rybárov začal vo mne narastať nepokoj, pretože nikto z prítomných ešte nevytiahol ani jedného ostrieža, pričom bolo evidentné, že sú všade okolo nás. Skúsil som vymeniť nástrahu, za malý wobler, ale ani to nepomohlo. Všetci sme nechápavo krútili hlavou, ako je to možné, veď ostrieže okolo nás doslova šaleli. Ani partia na člne vedľa nás, nemala ani jeden záber a to už na muškárske prúty vystriedali všetky typy mušiek a streamerov. Nedalo mi to a tak som zapal sonar a pozrel hĺbku (sonar ukazoval 4,5m a asi na dvoch metroch sa dno zvažovalo až na 7,8m ). Pozrel som si aj rozostavenie ostriežov pod hladinou. Väčšina ostriežov sa zdržovala pri dne a v zhruba 7 minútových intervaloch sa ostrieži dvíhali až k hladine, kde sme ich mohli pozorovať voľným okom, ako sa vyhadzujú, pravdepodobne za nejakou korisťou, no nemohli sme prísť na to, za akou. Na displeji sonara som zbadal okrem ostriežov aj maličké čiastočky veľké zhruba 3-5mm, ktoré sa vznášali v stĺpci do 2m pod hladinou. Najprv som si myslel, že je to poter malých rybičiek, ale žiadne sme pri hladine nevideli a v tomto období to bolo tiež nepravdepodobné. Nezostávalo nič iné, len sa pohrať s nadstaveniami sonaru a pokúsiť sa zistiť, čo to vlastne je. Najprv som znížil sensitivity (citlivosť), pretože čiastočiek, ktoré plávali v stĺpci bolo dosť veľa. Znížením citlivosti som ich 2/3 odstránil a tým som displej sprehľadnil. Potom som prepínal funkciu Fish I.D. OFF na ON a naopak - tým som si spoľahlivo určil, ktoré zobrazenia sú ryby, a ktoré voľne plávajúce čiastočky. Zobral som veslo zamútil som vodu pri člne tak, aby sa čiastočky zdvihli až úplne k hladine. Niekoľko som ich z hladiny zozbieral a začal študovať ich štruktúru. Boli to maličké bledozelené valčeky, ktoré sa na dotyk rozmazávali ako blato. Ani ja, ani Stando sme nevedeli čo si o tom myslieť, pretože sme nič také ešte nevideli. Usúdili sme, že to budú nejaké riasy a tie ostrieži konzumujú. Z twisterovej krabice sme vytiahli malého twistera, ktorý sa najviac podobal farbou na valčeky, ktoré som vylovil, osadil som ho 5g ťažkou jigovou hlavičkou a spustil dolu pod čln. Jemne som zvýšil citlivosť snímania na sonare a môj 5g jig s twisterom som krásne videl na displeji sonaru. Porovnal som postavenie a hĺbku v akej sa ostrieži nachádzajú s pozíciou môjho twistera a začal som jemne vertikálne pridvihovať a popúšťať twistera hore-dolu. Stando pilkroval tým istým spôsobom a o niekoľko sekúnd som zbadal ako zasekol a jeho jigový prút sa parádne prehol. Vzápätí na to som pocítil šklbnutie na prúte aj ja. Mohutný „kop“ do prútu ma presvedčil, že mám na prúte pekný kúsok. Spoločne so Standom sme zdolali dvoch nádherných asi 35 cm ostriežov. Na člne zavládla eufória, nádherný pocit, že sme dokázali preľstiť týchto krásnych dravých bojovníkov. Každý sme vytiahli ešte po jednom peknom ostriežovi a potom sme vypali sonar, uistení, že už vieme, ako na nich.
Hneď sme zavolali chalanom na druhý čln, aby skúsili našu metódu pilkrovania tesne nad dnom. O 2 minúty Lukáš volá, že Jožko s Jardom už zaznamenali úspech a vytiahli prvých ostriežov. Po vypnutí sonaru sme už presne nevideli pozíciu ostriežov, tak zábery prichádzali v dlhších časových intervaloch, asi 4-5 min., ale aj tak to bola fantastická zábava. Rybári, ktorí boli na vedľajších člnoch sa len pozerali, ako je možné, že ostriežov chytáme a oni nemali ešte ani jeden záber. Toto trvalo asi hodinu, potom ostrieži zmizli a s nimi zmizli aj zábery. Zapal som sonar, ktorý mi ukázal, že okolo nás nie je ani jeden ostriež. Vytiahli sme kotvy, nakopli motor a išli sme si pozrieť prekrásne zátoky Liptovskej Mary. Na poludnie sme zaparkovali člny, výdatne sme sa posilnili a v podvečer sme boli už znovu na vode. Ostrieži sa už neukazovali pri hladine, ale na
displeji sonaru som videl, že sú tu. Začali sme vláčiť, ale konečný výsledok sa nerovnal ani polovici toho, čo bolo ráno. Napriek tomu sme na chatu odchádzali spokojní aj keď bola aktivita ostriežov minimálna, dokázali sme si slušne zaťahať túto nádhernú rybu. Na druhý deň ráno bola hladina zbrázdená vysokými vlnami, a tak sme sa pre istotu rozhodli chytať z brehu. Z móla sa najviac darilo Jožkovi, ktorý ťahal jedného ostrieža za druhým.My ostatní sme mali zábery len sporadicky. Popoludní som zbadal, ako tesne pri brehu v húfoch malých rybyčiek lovia boleni. Na prút som zapal 10cm povrchového voblera bez lopatky, nahodil som a začal som ho sťahovať maximálnou rýchlosťou tesne pod hladinou. Na štvrtý nadhod som zbadal, ako sa za voblerom zavlnila voda, tak som ešte zrýchlil frekvenciu otáčania. Hneď na to som zbadal, ako sa boleň vymrštil za mojím voblerom. V tej rýchlosti som už len jemne prisekol a boleň vysel na prúte. Šnúra Fire Line 0,10mm perfektne prenášala výpady boleňa do prútu a ja som si tak mohol maximálne vychutnať boj s touto rybou. Po vytiahnutí ryby na breh som ju zmeral, boleň mal 68 cm. Žiadny rekord to nebol, ale ryba to bola bojovná. Keď to Stando zbadal, z krabičky vytiahol Minnow Spoon 7cm a o 10 minút mal vytiahnutého boleňa zhruba tej istej veľkosti ako ja. Jožkovi sa stále darili ostrieže na druhej strane móla a až neskôr sme sa dozvedeli, že ich chytal na Mepps Lusox č.2, ktorú používame s veľkým úspechom na šťuky. Toto bol posledný deň na tejto lokalite, pretože pracovné povinnosti nás prinútili vrátiť sa domov. Ale aj tieto tri krátke dni nám priniesli množstvo zážitkov, na ktoré budeme ešte dlho spomínať a o rok prídeme určite znova, pretože táto krásna voda nám prirástla k srdcu.
Pavol Viceník
 |
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára